Na čom pracujem

5. července 2014 v 23:33 | Simona Kutišová |  Všehochuť
Niečo z románu, na ktorom začínam intenzívne pracovať. :)




Noc prebehla bez problémov a v sobotu ráno ma vyslali do obchodu po nanuky. Sadla som na bicykel a rozbehla sa dolu kopcom k obchodu. Samozrejme, nezabudla som vrhnúť kradmý pohľad na dom oproti, no tam asi ešte stále všetci spali.
Vzduchom sa niesla sladká vôňa, jún nás lákal svojím teplom na kúpaliská a niektorých z nás aj na posledné skúšky. Učivo som si prebehla len tak zbežne,už som na to nemala nervy. Vlastne som nevedela, či je to vôbec škola, ktorú by som chcela robiť. Vybrala som si sociálnu prácu, pretože som chcela pomáhať ľuďom. Rozmýšľala som i nad psychológiou, no potom som to zavrhla. Nemala som na to, ako sa hovorí, gule. Mala som v zálohe i učiteľstvo - slovenčina a biológia, už som bola prijatá, no moje rozhodnutie stále nepadlo.
Zamyslene som vošla do obchodu. Ponevieralo sa tam zopár ľudí. Vrhla som sa k boxu s nanukmi. Vtom sa otvorili dvere a dnu vošiel Michal. V bruchu ma pošteklili krídelká tisícich motýlikov, čomu som v tej chvíli vôbec nerozumela. Nachystala som sa, že ho pozdravím, no on sa na mňa ani len nepozrel a zahľadený zamieril k zadným regálom. Pokrčila som plecami. Keď sa nechce ku mne priznávať ani po tej udalosti so včelou... Zaplatila som za šesť nanukov a otvorila dvere.
"No čo, Miško, ako sa máte?" prihovorila sa môjmu susedovi predavačka. "Peťko čo?" vyzvedala ďalej. Obzrela som sa. Michal sa netváril dvakrát nadšene. Očividne nemal rád, keď sa mu niekto vŕtal v súkromí, čo dosvedčil aj rýchlou zmenou témy.
"Všetci sa majú veľmi dobre. A chcem aj jedny Marlborky k tomu." Sklamane som pokrčila nosom. Fajčí. Môj vysnívaný partner nikdy nemal byť fajčiar. Tvárila som sa, že si ešte prezerám konzervy pri dverách, len aby som zachytila čo najviac z rozhovoru.
"Fajčenie škodí zdraviu, to, dúfam, vieš," pozrela naňho predavačka spoza okuliarov, no predsa len mu ich podala.
"Tie sú pre otca," ozrejmil a moje srdce zaplesalo.
"Aj toho som tu včera videla. Oni dvaja s mamou sú veru zhovorčivejší, dobre sme sa porozprávali."
"No to áno, oni sú takí ukecaní a zvedaví ako vy," pozrel jej priamo do očí. "Koľko platím?"
Týmto ju úplne odrovnal. Zalapala po dychu, s pevne stisnutými perami mu naúčtovala nákup a keby sa dalo, výdavok by mu vyhodila až von. Rýchlo som vybehla z obchodu, schytila bicykel a pomalým krokom sa vybrala hore kopcom. Kradmo som sa obzerala. Ten vyletel z obchodu, v očiach mu metali blesky a keď uvidel mňa, nezatváril sa o nič nadšenejšie.
"Prečo sú ľudia všade takí zvedaví?" začal bez pozdravu, keď ma šuchtavým krokom dobehol. "Nedajú ti pokoj, riešia všetkých naokolo."
"Veď nebola až taká zvedavá," opáčila som, "chcela len nadviazať rozhovor."
Pozrel na mňa ako na blbca. "Ja viem presne, prečo sa ma vypytovala a čo chcela vedieť. Ver mi, ľudia ako ona žijú z nešťastia druhých a cítia sa lepšie, keď vedia, že niekto je na tom horšie ako oni. Tento svet je zvrátený. Keď sa máš dobre, neštekne po tebe ani pes, ľudia ťa obchádzajú, alebo na teba kydajú, pretože ti závidia aj ten kúsok šťastia. A keď sa máš zle a trápiš sa, zrazu sú okolo teba všetci. A nie, nie je to preto, ako sa vraví, že v núdzi poznáš priateľa. Oni sú len zvedaví, nezaujíma ich to aj naozaj. Je to pre nich senzácia, živí ich to. Niečo ako dementori z Harryho Pottera."
Fíha, nejako sa rozkecal.
"Vlastne neviem, prečo to tu tebe vykladám," pozrel na mňa zamračene. "Aj ty si chodila pri bránu, akože náhodou, len aby si zistila kto sme zač."
"Ako vieš?" Tvár mi zdobil nefalšovaný šok.
"Nie som padnutý na hlavu."
"No ale ja naozaj nevyhľadávam senzácie," pustila som sa do svojej obhajoby, "nemám záujem sledovať nejaké cudzie nešťastie, ani sa tým neživím. Veď chcem ísť študovať sociálnu prácu a pomáhať iným. Teda aspoň je to jedna z možností."
"Veď aj sociálni pracovníci bývajú bez srdca," vyhlásil rozhodne.
"Ale nie všetci!"
Michal pozrel do neba, akoby ho prosil o trpezlivosť a potom na mňa. "Fajn, fajn."
"Prečo si myslíš, že všetkým ide len o to, aby sa mali lepšie ako druhí? Máš s tým nejaké skúsenosti?" vyzvedala som opatrne.
"Hej."
Chcela som sa ešte spýtať, aké konkrétne, no keď som videla ten výraz, plný zlosti a bolesti, radšej som mlčala. Kráčali sme bok po boku hore kopcom, nechávali si pražiť slnkom na krky a nepovedali sme ani slovo.
"Tak sa maj," rozlúčil sa a takmer sa rozbehol k domu.
Michal burcoval moju zvedavosť svojím zvláštnym správaním i rečami. Túžila som vedieť, čo ho tak veľmi zranilo, prečo je nepriateľský voči všetkým a nechce si nikoho pustiť k sebe bližšie. Čo skrýva?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
________________________________________________________